Pietny akt - výročie oslobodenia Skalice

Okresné mesto Skalica bolo oslobodené 11. apríla 1945. V ten istý deň bol oslobodený i susedný Holíč. Hoci sú to najzápadnejšie lokality Slovenska, predsa to neboli posledné oslobodené slovenské lokality. Tými bolo až 3. mája 1945 obce Klokáv, Makov a Korňa v okrese Čadca.

Vzhľadom na svoju polohu bola Skalica vybraná ako oblasť vhodná pre evakuáciu civilistov predovšetkým z Bratislavy. Dokonca na pár dní našla v meste útočisko na prelome marca a apríla 1945 i vláda Slovenskej republiky pod vedením Štefana Tisa. V rovnakom období, od 25. marca do 5. apríla 1945, bol v meste umiestnený štáb nemeckého velenia na čele s generálom Hermannom Höflem v dome fotografa Františka Šimečka. Nato sa nemecké vojská presúvali pred približujúcim sa frontom na Moravu. V meste zostali iba menšie skupinky nemeckých pozorovateľov a spojárov. So sebou pobrali zásoby, ktoré našli v mlyne, liehovare alebo sklade tabaku v meštianskej škole. Od 5. apríla 1945 sa obyvatelia pripravovali na príchod frontu. Budovali provizórne bunkre, adaptovali pivnice alebo sa uchýlili za mesto do viníc, kde sa ukrývali v búdach. Od 8. apríla 1945 bolo počuť blížiace sa dunenie zbraní.

Na oslobodzovaní Skalice a blízkeho okolia sa podieľali vojská sovietskej a rumunskej armády. Zo sovietskych to bol 57. strelecký zbor 53. armády 2. ukrajinského frontu, konkrétne v Skalici to boli vojaci 1. rumunskej armády a príslušníci Červenej armády 375. charkovskej divízie. Vo večerných hodinách 10. apríla 1945 sa sovietske vojská priblížili k mestu a prenocovali v skalických vinohradoch, na čo s ťažkým srdcom spomínali vinári. V stredu nadránom 11. apríla 1945 medzi 2. a 3. hodinou vošli do mesta prví prieskumníci spolu so Skaličanom Pavlom Klvačom, ktorý bojoval ako partizán. Na úsvite vstúpili do mesta už sovietske jazdecké jednotky. Poslední Nemci sa z mesta stiahli bez boja pod ťažkou guľometnou paľbou v noci z 10. na 11. apríla 1945. Pri ústupe zlikvidovali v meste Zelený most. Zostali len dvaja pozorovatelia ukrytí vo veži jezuitského kostola. Po 7. hodine rannej sa Nemci z moravskej strany pokúsili o protiútok a priblížili sa až k železničnej trati spájajúcej Skalicu a Sudoměřice. K definitívnemu ústupu ich okolo 9. hodiny ráno prinútili kaťuše. Následne potom vstúpili do Skalice i prvé rumunské jednotky. Vojaci prišli do mesta z dvoch strán, a to od spomínaných vinohradov a v smere od Kátova. Vojenský veliteľ mesta major Čelovjan si zriadil štáb v budove okresného úradu a rumunská armáda mala svoju centrálu v pravom trakte budovy gymnázia. V gymnáziu bola zriadená i vojenská poľná nemocnica.

Hoci bolo mesto príležitostne od 5. apríla bombardované, zostalo relatívne nedotknuté. Rovnako neutrpelo väčšie materiálne škody ani počas oslobodzovania. Vážnejšie poškodených alebo zničených bolo 9 domov vrátane verejných budov a niekoľko desiatok hospodárskych z celkového počtu 1 400 domov. V okrese najpostihnutejšou obcou bol Unín, kde zhorelo z 322 domov 53, 150 stodôl a vyše 200 chlievov a maštalí a ďalších 9 domov bolo vážne poškodených. Počas bojov o mesto zahynulo v katastri Skalice 130 vojakov, z toho 51 sovietskych a 23 rumunských vrátane podplukovníka Červenej armády Viktora Saviča Pľjušča z Voroneže (1913-1945), po ktorom je dodnes pomenovaná jedna z ulíc mesta. Zahynul na sklonku oslobodzovania mesta, keď do záhrady vily, kde bol ubytovaný, dopadol delostrelecký granát. Krátko predtým upozorňoval deti, ktoré sa na dvore hrali, že to nie je bezpečné. Našťastie tie sa stihli ešte skryť. Na jeho pohrebe sa zúčastnil i maršal Radion Jakovlevič Malinovskij, veliteľ bratislavsko-brnianskej operácie, v rámci ktorej bolo oslobodené i Záhorie. V roku 1965 bola V. S. Pľjuščovi v blízkosti II. základnej školy odhalená busta. V roku 1967 dalo mesto postaviť pamätník oslobodenia s menami padnutých sovietskych vojakov a Skaličanov, ktorí zahynuli či už ako partizáni, alebo boli popravení Nemcami. Autormi pamätníka sú architekt Radko Auer a sochár Tibor Bartfay. Od roku 2007 sú obidva pamätníky sústredené v Parku oslobodenia. Z radov civilistov zahynulo v súvislosti s prechodom frontu 19 osôb, z nich 7 bolo evakuantov. Do tohto počtu je zarátaných 5 osôb, ktoré zahynuli počas bombardovania mesta. Nevybuchnutá munícia náhodne zabila ďalších troch ľudí a dvoch ťažko zranila.

Koncom marca 1945 sa pod vedením Dr. Daniela Okáliho utvoril revolučný okresný národný výbor a 6. apríla vznikol revolučný miestny národný výbor na čele s predsedom Júliusom Bakičom. Prvotné miesto ich spoločného stretávania sa bolo vo vinohradníckych búdach. Hneď po oslobodení prevzali moc v meste, zaistili budovu meštianskej školy, sídla Hlinkovej gardy, utvorili poriadkové milície a spolupracovali s velením Červenej armády. O mesiac neskôr 6. mája 1945 sa konali voľby do miestnych orgánov.

Martin Hoferka

Pamätník oslobodenia, Skalica, 1973, foto: Jozef Bartošek, archív ZM;

major sovietskej armády Čelovjan pri prejave na námestí v Skalici 1. mája 1945, archív ZM;

revolučný výbor, Skalica, 1945, foto: Halás, archív ZM

Zdroj: archív Záhorské múzeum Skalica